Paličkoterapia – paličkovací príbeh online študentky Gabiky Žlebekovej

Ako školáčka som často so záujmom sledovala mamu pri rôznych ručných prácach. Obdivovala som ju, že dokáže – popri chodení do práce, bežných domácich prácach, starostlivosti o 3 dcéry, obrábani 3 roliciek, obhospodarovaní domácich zvieratiek – venovať čas pleteniu, háčkovaniu, vyšívanie, šitiu, štopkaniu, prešívaniu.

A vždy pri tom bola pokojná, šťastná, usmiata, bola akoby v inom svete. Ako sme vyrastali, začali sme nielen pokukovat po pletení, ale mama nás naučila pliesť, háčkovať a neskôr šiť a vyšívat. Hlavne cez vianočné prázdniny sme dostali každá nejakú priadzu a pekne sme plietli. A predbiehali sa jedna pred druhou, ktorá má viac upletené.

Boli to krásne časy. Rada na ne spomínam. Ba čo viac, stali sa vzorom pre moje ďalšie tvorivé „šantenie“ v ďalších rokoch. O paličkovaní som v tých časoch vôbec netušila. V našich končinách v okolí Púchova sa paličkovaniu nevenovala pozornosť. Prvýkrát som sa stretla s paličkovanými prácami až niekedy po skončení vysokej školy, keď som sa vydala (okolo roku 1983).

Začala som si kupovať Dorku a v nej na mňa zapôsobili paličkované dielka. Nevedela som z nich oči odtrhnúť. Preniklo ma želanie, že sa chcem naučiť paličkovať. Nechápala som, prečo som dovtedy nevedela nič o paličkovaní. Keď sme sa presťahovali do BA, objavila som v jednom sídliskovom kultúrnom stredisku kurz paličkovania.

Prihlásila som sa, ukončila som ho, niečo som aj upaličkovala. No prišli dve deti, práca a na paličkovanie akosi nezostal čas. Vždy som si hovorievala, veď keď budem na dôchodku, tak to dobehnem. A skutočne sa tak stalo. Paličkovanie som objavila v online kurzoch pani Ivanky. Presne v roku môjho odchodu do dôchodku (2019).

Palickovať som nezabudla, len prax mi chýbala. Ale všetko som dobehla. Paličkovanie sa mi stalo paličkoterapiou. Hlavne v tejto dobe ma drží nad vodou, prináša mi radosť, upokojenie, naplnenie. Pri paličkovaní, za príjemného klepotu paličiek, sa často v myšlienkach vraciam do maminej kuchyne a pre citujem „nesmiernu radosť a vďaku“.

K mojej paličkovacej záľube neodmysliteľne patrí komunikácia online na facebooku v skupine žien paličkárok, ktoré zdieľajú rovnaké záľuby, lásku k paličkám, ku kráse, k tradícii. Pocit spolupatričnosti. Ten je dôležitý, hlavne v tejto dobe, keď sa dá komunikovať iba cez médiá.

Paličkovací Žolík je pojem, ktorý sa páči aj mojim dvom starším vnukom. Aj oni by chceli dostávať také Žolíky za odmenu. Žolík je proste Žolík. Je príjemnou odmenou za každou ukončenou prácou. Je bodkou, výzvou, pohladením. Je kartou do každého počasia, je vždy na ťahu.

Občas si uvedomím, že som pri paličkovaní šťastná, vyrovnaná, spokojná – ako moja mama. Tak ako som ja niekedy obdivovala maminku pri ručných prácach, tak dnes moji štyria vnúčikovia obdivujú paličky, valec, vzor, ktorý vzniká pod rukami. Nechápu, ako môžem toľkými paličkami vyrobiť krásny vzor. Veľmi radi vyberajú špendlíky. Tešia sa z každého môjho dielka.

Raz dostanú odo mňa pekné dedičstvo… Paličkovanie a varenie sú dve moje veľké srdcovky, učiteľky, liečiteľky.
Ďakujem, pani Ivanka, za Vašu prekrásnu paličkovaciu misiu.

Gabika Žlebeková