Príbeh nití

Príbeh nití sa začal písať v roku 1913 – v tomto roku sa narodili moje staré mamy Majka a Margitka. Deťmi boli v čase, keď dievčatá smeli chodiť do školy iba šesť tried a ako tridsaťročné v roku 1943 riešili problémy o akých sme my v tridsiatke nemali ani tušenia. Obom sa im po vojne narodilo ďalšie dieťa, dnešní sedemdesiatnici – moji rodičia.

Boli to veľmi láskavé a silné ženy. To je prvé, čo mi dnes napadne, keď si na ne spomínam. Stará mama Majka mi bola sprievodcom do mojich 23 rokov – bola som jej prvé vnúča. Mala na mňa nekonečné more času. Nekonečne dlho dokázala s úsmevom počúvať všetko, čo sme jej ako deti narozprávali. Najradšej som bola, keď začala rozprávať ona – bolo to veľmi zriedkavé, ale o to viac si to pamätám. Najviac sa mi samozrejme páčili príbehy o tom, čo vyviedol ako malý môj otec

Milovala nedeľné popoludnia, keď si vyšla do záhrady čítať alebo iba tak, posedieť. Každé ráno akéhokoľvek dňa si vždy na chvíľu sadla na svoje obľúbené miesto v dome, a premietla si v hlave čo bude v ten deň robiť. Na tom mieste sedávala celé roky. A celé roky bola na tom mieste tá istá stolička.

Trinástou komnatou bola pre mňa jej skriňa – ešte aj po rokoch bola plná vyšívaných vecí, ktoré si sama vyšívala do svojej výbavy. Vyšívala na plátno, ktoré bolo utkané z vlastnoručne upradených nití na kolovrate, ktorý je na obrázku. Kyticu ľalií zo záhrady mojej mamy sme s vďakou a láskou  pripravili pre ňu.

Stará mama Margitka žila o dvadsať rokov dlhšie. Zimu vždy trávila u mojich rodičov, leto vo svojom letnom sídle – kde prežila väčšinu života. S ňou sme spoznali múdrosť a vďačnosť človeka, ktorý prežil viac ako sto rokov.  Nezabudnuteľný je pre mňa jej v posledných rokoch života obľúbený vtip:

• „Koľko máš rokov?“
• „Štyridsať“
• „To je nič, ja mám sto!“ – a vždy sa potom zasmiala.

Ešte aj po deväťdesiatke vládala tkať na krosnách koberce. S neuveriteľnou energiou prekročila  v sukni dosku na sedenie, ktorá bola ich súčasťou. Ako staršej mi dovolila niekedy tkať – to, že dovolila bolo vyznamenanie.

Na tkaní je najzložitejšia príprava a návin osnovy – to podľa starej mamy Margitky vedel len ten, kto má na nite „pochopa“. Vysvetľovanie u nej neexistovalo. Hovorila mi: “Buď to vidíš, alebo nie – ale ty to vidíš“. Pamätám si ako ma tie špulky, kolovraty a nite na jej šope vždy magicky priťahovali a nikdy sa mi od nich nechcelo odísť.  Rám, na ktorom sú pripevnené naše fotografie pochádza z krosien, na ktorých tkala naposledy. Žltobiela kytica na obrázku pod úpletom z bylín je pre ňu.

Ďalšou ženou v príbehu je moja mama. Odkedy sa pamätám, vždy mala rozložený šijací stroj. Istý čas som sa domnievala, že šiť naučila všetkých na svete – pokiaľ ma stará mama nevyviedla z omylu, že „ju teda nie“. Keď som mala asi dvanásť, kamarátka mi povedala že som klamárka, lebo také veci čo nosím sa šiť doma nedajú – a dali sa. Po rokoch sa naučila skvele šiť s  pomocou mojej mamy aj ona.

S mamou dodnes spoločne mudrujeme o strihoch aj o živote. A dúfam, že ešte dlho budeme. S rokmi sme k tomu  pridali ešte mužov, deti, maľovanie na hodváb, Powertex a paličkovanie. Svojou spoločnosťou a múdrosťou osviežuje podporujúce ženské stretnutia, ktoré pre Vás spolu s ďalšími ženami tvorím.

Magické nite na špulkách zo šopy starej mamy ma pritiahli k paličkovaniu. Naučila som sa to v Španej Doline. Učili nás babičky štýlom mojej starej mamy Margitky – „buď to vidíš alebo nie“ – na šťastie som to videla   Na konci kurzu nám jedna z babičiek povedala: „Ženy, všetkým Vám to paličkovanie pasuje“ Vtedy som to ešte nevnímala ako ženský kruh – ale bol tam a bol veľmi silný.

Takto sa postupne stalo, že nite sú pre mňa symbolom ženskosti. Keď vidím naše fotografie na krosnovom ráme, vidím ženský kruh a uvedomujem si,  že sme všetky silné.  Paličkovanie a oživovanie ženských kruhov je môj diel príbehu nití. Oboje podporujem rada a s láskou.

Tento kvetinový objekt vznikol s cieľom podporiť Festival kvetov 2016 v záhrade Liptovskej galérie Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši.